V Rusku nič nevlastníte. Len vám to zatiaľ nezobrali

Vo štvrtok 5. novembra podpísal Vladimir Putin ďalší zo svojich dekrétov. Jedným ťahom pera previedol ruský biznis japonského koncernu Japan Tobacco – štyri fabriky, vyše štyritisíc zamestnancov, značky Winston či Camel – pod „dočasnú správu štátu“, píše Pravda. Spravovať ho bude domáca spoločnosť s nenápadným názvom Industrial Assets. Japonsko protestuje a žiada okamžité zrušenie dekrétu. Moskva hovorí o „odvete za sankcie“.

Poviete si: cigarety, ich škoda. Lenže tento príbeh nie je o cigaretách. Je o tom, ako v skutočnosti funguje štát, s ktorým by sme podľa niektorých našich politikov mali čo najskôr „obnoviť štandardné vzťahy“.

Poslušnosť nechráni. Len určuje poradie

Japan Tobacco pritom nebola obeťou omylu. Bola to firma, ktorá sa rozhodla zostať. Kým po februári 2022 stovky západných spoločností z Ruska odišli, japonský tabakový gigant tam pokojne vyrábal ďalej: držal zhruba 40 percent ruského trhu s cigaretami a Rusko mu podľa vlastného šéfa prinášalo pätinu celosvetového zisku. Do ruského rozpočtu – teda do vojnovej kasy – roky odvádzal dane a odvody z každej predanej krabičky.

A keď prišiel dekrét, koncern sa bránil dojemne: naša skupina vraj „dodržiavala všetky domáce aj medzinárodné sankcie a predpisy“. Presne tak. Dodržiavali, platili, poslúchali – a aj tak o všetko prišli. V právnom štáte je poslušnosť vstupenkou k pokojnému podnikaniu. V Putinovom Rusku je len poradovým číslom v rade na vyvlastnenie. Kto si myslel, že lojalita kupuje bezpečie, dostal lekciu: kupuje nanajvýš čas.

Nie exces. Systém

Zoznam okradnutých je dlhý a poučný. Danone prišiel v roku 2023 o ruský biznis – do správy ho dostal synovec čečenského vodcu Kadyrova a Francúzi ho napokon predali s obrovskou zľavou. Carlsbergu štát vzal pivovary Baltika; šéf koncernu vtedy verejne povedal, že im biznis jednoducho ukradli. V septembri tohto roka stačil jediný dekrét a pod „dočasnú správu“ prešlo naraz 16 firiem vrátane Nestlé (sedemtisíc zamestnancov, šesť fabrík) či Auchanu (tridsaťtisíc ľudí, vyše dvesto obchodov).

A komu ich zverili? Firme L.E.V. Management – zaregistrovanej v roku 2024, bez akýchkoľvek aktívnych operácií a so skrytými vlastníkmi. Podľa Novaja gazeta Europe sa meno jej čerstvého riaditeľa zhoduje s generálmajorom ruského ministerstva vnútra. Scenár je vždy rovnaký: najprv „dočasná správa“, potom tlak, nakoniec predaj niektorému z Putinových verných za zlomok ceny. „Dočasná správa“ je v kremľovskom slovníku jednoducho krádež na splátky.

A nech nikoho nemýli reč o „odvete za sankcie nepriateľských krajín“. Je to logika zlodeja, ktorý trestá okradnutých. Štát, ktorý ukradol susedovi takmer pätinu územia, nebude mať zábrany pri japonskej fabrike – lúpež je preňho pokračovaním zahraničnej politiky inými prostriedkami.

A Európa? Roky stráži zlodejovi peňaženku

Teraz to najtrpkejšie. Kým Putin berie fungujúce fabriky jedným podpisom, Európa sa už roky radí s právnikmi, či sa smie dotknúť vyše 200 miliárd eur zmrazených ruských aktív, ktoré ležia prevažne v bruselskom depozitári Euroclear. V decembri lídri EÚ namiesto reparačného úveru krytého ruskými peniazmi radšej schválili pôžičku 90 miliárd eur pre Ukrajinu z vlastných – teda aj z našich – peňazí. Zlodejova peňaženka ostala nedotknutá ležať na stole; Ukrajine z nej posielame nanajvýš úroky.

Belgicko sa bojí ruských žalôb. Moskovské súdy pritom medzičasom celkom bez hanby prisudzujú ruskej centrálnej banke peniaze priamo z účtov Euroclearu. Právnu čistotu tu teda rieši len jedna strana – tá okradnutá.

A naša vláda? Spolu s Maďarskom a Českom sa v decembri postavila proti balíku pomoci. Brusel si musel pre istotu aktivovať núdzovú klauzulu, aby samotné zmrazenie ruských aktív nemohli Budapešť s Bratislavou vetovať. Krajina, ktorá má s ruskými tankami vlastnú historickú skúsenosť, dnes v Európe robí advokáta Putinovej pokladnici. To nie je pragmatizmus. To je hanba.

Čo s tým? Tri veci

Riešenie nie je zložité. Vyžaduje len odvahu, ktorá Európe zatiaľ chýba.

Po prvé, firmy: z Ruska treba odísť úplne. Nie „zodpovedne zostať“, nie čakať na lepšie časy. Každá západná spoločnosť, ktorá tam ešte pôsobí, už nečaká na trh – čaká na svoj dekrét. Otázka neznie či, ale kedy.

Po druhé, EÚ: konečne schváliť reparačný úver krytý zmrazenými aktívami, s garanciami pre Belgicko, a doplniť ho jednoduchým pravidlom reciprocity – za každú ukradnutú západnú firmu sa automaticky uvoľní ďalšia miliarda z ruských rezerv pre Ukrajinu. Nech má každý Putinov podpis svoju cenovku. Na gangstra neplatí advokátska kancelária. Platí naňho jasný účet.

Po tretie, Slovensko: prestaňme snívať o „návrate na východné trhy“. Tento príbeh je odpoveďou každému, kto sľubuje, že po vojne sa s Moskvou zase bude „normálne obchodovať“. Nebude. Aj keby ste dodržali všetko, o všetko prídete. Zmluva s Ruskom platí presne dovtedy, kým sa to Kremľu hodí – pýtajte sa v Kyjeve, pýtajte sa v Tokiu.

Značky Winston a Camel prežili v Rusku všetko – divoké deväťdesiate roky, krachy aj tri dekády miestneho kapitalizmu. Neprežili Putina.

Zapamätajme si z tohto príbehu jedno: v dnešnom Rusku nič nevlastníte. Len vám to zatiaľ nezobrali. Platí to pre japonský koncern, pre európske fabriky – aj pre susedné krajiny. Čím skôr to Európa pochopí a začne podľa toho konať, tým lacnejšie nás táto lekcia vyjde.