Vojna sa nezačína výstrelom, začína oveľa skôr

Dnes je Medzinárodný deň ochrany pred zneužívaním životného prostredia vo vojne a ozbrojenom konflikte. Deň, ktorý pripomína, že vojna nezabíja len ľudí, znečisťuje vodu, pôdu aj vzduch. A tie prímerie nepodpisujú. Lenže vojna sa nezačína výstrelom. Začína sa oveľa skôr a oveľa tichšie: vo chvíli, keď o človeku na druhej strane prestaneme hovoriť ako o človeku.

Deň, ktorý vznikol z jedného triezveho poznania

Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo 6. november za tento deň v roku 2001. Dôvod bol veľmi praktický: škody na prírode prežijú každé prímerie. Vojnu možno ukončiť podpisom. Zamínované pole, otrávená studňa a spálený les zostávajú naďalej silným mementom každej vojny.

Právo to zakazuje. Spravodlivosť zatiaľ mlčí.

Na papieri je to vybavené takmer pred polstoročím:

• Dodatkový protokol I (1977), čl. 35 a 55 – zakazuje spôsoby vedenia boja, ktoré spôsobia rozsiahle, dlhodobé a vážne škody na životnom prostredí. Všetky tri podmienky naraz.
• Čl. 54 – zakazuje ničiť to, bez čoho civilisti neprežijú: polia, úrodu, dobytok, studne a vodovody.
• Čl. 56 – priehrady, hrádze a jadrové elektrárne majú osobitnú ochranu. Nie zo sentimentu. Preto, že kto ich poruší, uvoľní sily, ktoré už neovláda.
• Dohovor ENMOD (1976) – zakazuje meniť životné prostredie a použiť ho ako zbraň.
• Rímsky štatút, čl. 8 – útok so zjavne neprimeranými škodami na prírode je vojnový zločin.

A teraz fakt, ktorý by mal znepokojiť každého, kto verí v poriadok: podľa tohto ustanovenia nebol doteraz odsúdený nikto. Ani raz. Pravidlo, ktoré sa nikdy nevymáha, prestáva byť pravidlom. Stáva sa z neho odporúčanie.

Kachovka: jedna noc, štrnásť miliárd dolárov

6. júna 2023 sa zrútila Kachovská priehrada. Zaplavených bolo približne 620 km², v ohrození takmer 100 000 ľudí a škody na životnom prostredí vláda Ukrajiny spolu s OSN vyčíslila na 14 miliárd dolárov. Z vodnej nádrže sa stalo prašné dno. Zo závlahových systémov južnej Ukrajiny mŕtve potrubia. Pole, ktoré sa šesťdesiat rokov zavlažovalo, sa nestalo suchším – stalo sa nepoužiteľným.

Pôda, ktorá zabíja aj po mieri

Na Ukrajine je dnes potenciálne zamínovaných približne 132 000 km². To je pätina krajiny a takmer trojnásobok rozlohy Slovenska. Približne 10 miliónov hektárov z toho je poľnohospodárska pôda. Odmínovanie je odhadované na 37 miliárd dolárov a na desaťročia práce. Na mínach a nevybuchnutej munícii zatiaľ zomrelo okolo 300 civilistov, medzi nimi 22 detí.

Mína nerozlišuje vojaka a dieťa, lebo nevie. Nepozná prímerie ani mierovú zmluvu. Len čaká – trpezlivo, roky, niekedy desaťročia. Je to jediná zbraň, ktorá zostáva v službe aj po tom, ako obe armády odišli domov.

Gaza: 39 miliónov ton sutín

Predbežné hodnotenie UNEP hovorí o 39,2 milióna ton sutín – približne 107 kilogramov na každý štvorcový meter územia. Odhadom 800 000 ton z toho obsahuje azbest. 57 % vodnej infraštruktúry je poškodených alebo zničených a produkcia pitnej vody klesla pod 5 % predvojnovej úrovne. Denne odtečie do pôdy a do mora okolo 60 000 m³ nečistenej odpadovej vody. Poškodených je 42,6 % ornej pôdy.

To nie sú čísla o budovách. To sú čísla o tom, čo bude ďalšia generácia dýchať, piť a jesť.

Nie sú to „vedľajšie škody“. Je to predfinancovanie ďalšieho kola.

Podľa UNEP súvisí najmenej 40 % vnútroštátnych konfliktov za posledných šesťdesiat rokov s prírodnými zdrojmi. A tam, kde sa pri uzatváraní mieru nevyrieši voda, pôda a prístup k zdrojom, sa konflikt vracia zhruba dvakrát častejšie. Ničenie prírody teda nie je vedľajším účinkom vojny. Je to vklad na jej ďalšie kolo.

A teraz to najsmutnejšie: Európa si znovu otvorila dvere k mínam

Ottawský dohovor o zákaze protipechotných mín platil tridsať rokov za najúspešnejšiu odzbrojovaciu zmluvu modernej doby. V roku 2025 sa začal rozpadať. Od dohovoru odstúpili Estónsko, Lotyšsko a Litva (s účinnosťou od 27. decembra 2025), Fínsko (10. januára 2026) a Poľsko (20. februára 2026). Ukrajina podpísala odstúpenie v júni 2025.

Nerobím si ilúzie o tom, prečo sa to deje. Strach z Ruska nie je výmysel a obrana krajiny je legitímna povinnosť štátu. Ale pri každom takomto rozhodnutí treba vedieť, čo presne kupujeme. Mína položená dnes bude ležať v pôde ešte o päťdesiat rokov. A ten, kto ju nájde, nebude vojak. Bude to roľník, hubár alebo dieťa na bicykli – pravdepodobne také, ktoré sa ešte nenarodilo.

Prvá vec, ktorú vojna zničí, nie je krajina. Je to jazyk.

Všetko, čo som doteraz vymenoval, sú následky. Ale nič z toho sa nestane samo od seba. Pred prvým dronom je vždy prvá veta.

Žiadna vojna sa nezačína rozkazom. Začína sa tým, že sa z človeka stane kategória. Nie Pavol, ale oni. Nie suseda z druhého poschodia, ale tí. Tí hore, tí zdola, tí odtiaľ, tí s tou vlajkou, tí, čo volia inak. Keď raz o niekom hovoríme v množnom čísle a bez mena, dá sa s ním urobiť čokoľvek – a nikomu to nebude pripadať ako krutosť, lebo kategória predsa nekrváca.

Dehumanizácia je prvé znečistenie. Je lacná, nevidno ju zo satelitu a nedá sa zmerať v tonách. Ale bez nej by nebolo ani tých 39 miliónov ton.

Tu je dôležité rozlíšenie, na ktorom záleží úplne všetko: spor nie je vojna a nesúhlas nie je nepriateľstvo. Demokracia stojí práve na tom, že ľudia chcú rôzne veci a musia sa o nich dohadovať. Vojna sa začína až v okamihu, keď prestanem veriť, že ten druhý má vôbec právo niečo chcieť.

Malé vojny: v komentároch, na ulici, na chodbe paneláku

Veľké vojny sa nekŕmia samy. Kŕmime ich my – denne, v malom, bez toho, aby sme si to všimli.

• V telefóne. Algoritmus neodmeňuje pravdu ani vysvetlenie. Odmeňuje rozčúlenie. Čím je príspevok nahnevanejší, tým ďalej doletí. Huckanie prestalo byť úchylkou jednotlivcov – stalo sa obchodným modelom.
• Na ulici. Z nezhody o parkovacie miesto je za tri vety hodnotenie celého človeka vrátane jeho rodiny, povolania a volebného lístka.
• Na chodbe. Sused, z ktorého sa stal „ten s tou vlajkou“, prestal byť susedom. Zostala škatuľka s menovkou a tá sa nezdraví.
• Pri stole. Vianočná večera, na ktorej sa radšej mlčí, lebo rozhovor by sa nedal ustáť. To nie je pokoj. To je prímerie v rodine.

Žiadna z týchto malých vojen nikoho nezabije. Ale každá z nich znižuje cenu tej veľkej. Nie preto, že by panelák bol front. Preto, že sa v nich trénujeme v jedinej zručnosti, ktorú vojna naozaj potrebuje: prestať si predstavovať, čo cíti ten druhý.

Prečo to spolu súvisí viac, než sa zdá

Rieka nepozná hranicu. Vzduch nepozná politickú príslušnosť. Pôda neoddelí deti víťazov od detí porazených. Spoločné veci sa dajú uhájiť jedine dovtedy, kým platí, že ten druhý má na tú rieku rovnaké právo.

Len čo to prestane platiť, príroda sa zo spoločného statku zmení na nástroj. Otráviť studňu dáva zmysel výlučne tomu, kto tých, čo z nej pijú, už nepovažuje za ľudí. Útok na životné prostredie nie je zlyhanie techniky ani vedľajší produkt bojov. Je to posledný krok dlhej cesty, ktorá sa začala jedným slovom.

Riešenie existuje. Má dve poschodia.

Nemám rád texty, ktoré skončia pri smútku. Smútok je legitímny, ale sám o sebe nikoho neodmínuje. Tu je, čo sa dá robiť – hore aj dole.

Hore: čo musia urobiť štáty

1. Dokumentovať škody od prvého dňa. Satelitné snímky, vzorky pôdy a vody, register zásahov. Bez dôkazov niet súdu, bez súdu niet odstrašenia a bez odstrašenia je celé medzinárodné právo len slušne naformátovaný text.
2. Dotiahnuť ekocídu. V septembri 2024 Vanuatu, Fidži a Samoa formálne navrhli doplniť do Rímskeho štatútu piaty medzinárodný zločin – ekocídu. Štáty o návrhu rokujú dodnes. Slovensko sa k nemu raz bude musieť postaviť a bolo by dobré, keby to urobilo skôr s názorom než s mlčaním.
3. Používať pravidlá, ktoré už sú napísané. Komisia OSN pre medzinárodné právo prijala v roku 2022 dvadsaťsedem zásad ochrany životného prostredia v súvislosti s ozbrojeným konfliktom (PERAC). Nejde o nové zákony, ale o návod, ako tie existujúce konečne vymáhať – pred konfliktom, počas neho aj po ňom.
4. Doma: dokončiť transpozíciu smernice (EÚ) 2024/1203 o trestnoprávnej ochrane životného prostredia. Termín je 21. máj 2026. Je to jedna z mála vecí, kde Slovensko môže ukázať, či to s ochranou prírody myslí vážne – a nestojí to ani cent navyše, len prácu.
5. Odmínovanie brať ako rozvojovú, nie charitatívnu položku. Pole, ktoré sa nedá orať, nie je humanitárny problém. Je to ekonomika celej generácie.
6. Nevracať sa k mínam. Čo sa dnes zakope, budú vyberať naše deti. Ak sa už taký krok urobí, musí k nemu patriť presná evidencia, mapovanie a záväzok odmínovať – nie len tlačová konferencia.

Dole: čo musíme urobiť my

A toto je tá časť, ktorú za nás neurobí žiadne ministerstvo ani žiadny summit.

1. Vráťme ľuďom mená. „Oni“ nie je argument, je to skratka. Keď v rozhovore nahradím kategóriu konkrétnym človekom, polovica hnevu zmizne sama od seba.
2. Hádajme sa s tvrdením, nie s človekom. Veta „toto číslo nesedí a tu je prečo“ debatu posunie. Veta „si idiot“ ju ukončí – a zároveň z človeka naproti urobí nepriateľa na roky.
3. Nezdieľajme, čo sme si neoverili. Keď ma príspevok nahnevá do dvoch sekúnd, je to signál, že presne na to bol navrhnutý. Dvadsaťštyri hodín a jedno overenie stačia. Tá nezdieľaná lož je malý skutok mieru.
4. Žiadajme riešenia, nie nepriateľov. Kto vám ponúka vinníka namiesto plánu, plán nemá. Platí to o každej strane vrátane tej mojej.
5. Chráňme spoločné veci lokálne. Voda, pôda, vzduch a les za dedinou sú ten najlepší dôvod, prečo sa so susedom dohodnúť, aj keď volí inak. Na spoločnom potoku sa politika prekvapivo rýchlo stráca.
6. Hovorme so susedom. Naozaj s ním, nie o ňom. Mier sa nedá doviezť ani vyrokovať zhora. Vyrába sa doma – na chodbe, pri plote, pri káve, pri detskom ihrisku.

Aj u nás sa dá krajine ublížiť bez jediného výstrelu

Slovensko vo vojne nie je a kiežby nikdy nebolo. Ale aj tu platí, že najdrahšie účty sa vystavujú neskoro a platí ich niekto iný než ten, kto rozhodol. U nás nejde o rakety, ide o povolenia, výnimky a zle posúdené zámery – rozdiel je obrovský a netreba ho zahmlievať. Spoločnú má tá vec jedinú, no podstatnú vlastnosť: keď sa pôda, voda alebo vzduch raz pokazia, žiadny podpis to nevráti späť.

Na záver

Som zubár. V ambulancii vidím každý deň jednu a tú istú vec: liečba sa začína presne vtedy, keď prestanem vidieť diagnózu a začnem vidieť človeka. S krajinou je to rovnaké ako s ľuďmi – poškodiť sa dá za jednu noc, opravuje sa roky a nikdy nie na diaľku.

Voda, pôda a vzduch nie sú stranou konfliktu. Nemajú byť cieľom útokov a nemajú byť ani predmetom vyhrážok. A sused cez chodbu stranou konfliktu tiež nie je, aj keď to dnes na internete vyzerá inak.

Zamínované pole sa čistí ručne, meter po metri. Rovnako sa čistí aj to, čo nenávisť zaseje do ľudí – po jednom rozhovore, po jednom mene, po jednom susedovi.

Zdroje

• Medzinárodný deň a štatistiky o konfliktoch a prírodných zdrojoch – UNEP
• Ochrana životného prostredia v humanitárnom práve (články 35, 54, 55 a 56 Protokolu I, ENMOD) – Medzinárodný výbor Červeného kríža
• Následky zničenia Kachovskej priehrady (PDNA, október 2023) – OSN a vláda Ukrajiny
• Rozsah zamínovania Ukrajiny a obete nevybuchnutej munície – prehľad dostupných údajov
• Predbežné hodnotenie environmentálnych dopadov konfliktu v Pásme Gazy (2024) – UNEP (PDF)
• Odstúpenia od Ottawského dohovoru (Estónsko, Lotyšsko, Litva, Fínsko, Poľsko, Ukrajina) – Knižnica Dolnej snemovne Spojeného kráľovstva, prehľad stavu zmluvy
• Návrh Vanuatu, Fidži a Samoy na doplnenie ekocídy do Rímskeho štatútu (september 2024) – EJIL: Talk!
• Smernica (EÚ) 2024/1203 o trestnoprávnej ochrane životného prostredia – Eurojust