Totalitu sme zvrhli na námestiach. Z hláv sme ju nevyhnali.
Pre mňa je 17. november najväčším štátnym sviatkom, aký Slovensko má. Po desaťročiach neslobody vrátil ľuďom slobodu a demokraciu. Po 37 rokoch si však musíme poctivo položiť aj druhú otázku: čo sme s tou slobodou urobili? Totalitu sme zvrhli na námestiach za pár týždňov. Z hláv ju vyháňame dodnes.
Dnes ráno sa Slovensko zobudilo do obyčajného utorka. Deti išli do školy, dospelí do práce. Sviatok slobody od minulého roka natrvalo nie je dňom pracovného pokoja. Štát ho vyčíslil a zaradil do konsolidačných tabuliek.
Mne to však nevezme nič z toho, čo pre mňa tento deň znamená. 17. november považujem za najväčší štátny sviatok, aký máme. Nie preto, že by bol najslávnostnejší. Ale preto, že po veľmi dlhých rokoch vrátil ľuďom na tomto území to najcennejšie: slobodu a právo rozhodovať o sebe.
Od konca roka 1938 až do roku 1989, s krátkou prestávkou po vojne, tu o ľuďoch rozhodovala jedna strana. Najprv ľudácky režim vojnového štátu, potom 41 rokov komunisti. Celé generácie vyrástli a prežili väčšinu života bez toho, aby mohli slobodne voliť.
Práve preto, že si November tak vážim, ho nechcem len oslavovať. Chcem sa dnes opýtať aj nepríjemnú otázku. Revolúcia nám dala slobodu. Čo sme s ňou urobili my?
Čo nám November dal
17. november nie je náhodný dátum. V novembri 1939 pochovávali v Prahe študenta medicíny Jana Opletala, ktorého smrteľne postrelili na protinacistickej demonštrácii. Nacisti odpovedali tvrdo: zatvorili české vysoké školy, deväť študentských predákov bez súdu popravili a okolo 1 200 študentov odvliekli do koncentračného tábora Sachsenhausen. Odvtedy je 17. november aj Medzinárodným dňom študentstva.

O päťdesiat rokov neskôr to boli opäť študenti. V Bratislave vyšlo do ulíc asi 300 vysokoškolákov už 16. novembra 1989, deň pred Prahou. O deň neskôr polícia brutálne rozbila pražský pochod na Národnej triede. A potom sa stalo to, s čím režim nepočítal: ľudia sa prestali báť.
V bratislavskej Umeleckej besede vznikla Verejnosť proti násiliu. Na Námestí SNP stáli desaťtisíce ľudí, robotníci z podnikov s transparentmi vedľa študentov a hercov. 27. novembra zastavil celú krajinu dvojhodinový generálny štrajk. Za menej ako sedem týždňov padol monopol komunistickej strany a prezidentom sa stal Václav Havel. V júni 1990 sme po viac ako štyroch desaťročiach slobodne volili.

V novembri 1989 som mal desať rokov. Pamätám si, ako sa v Zámkoch hovorilo, že aparatúru na námestie požičala Tublatanka. Či putovala aj k nám, dnes neviem. Isté je, že spevák Maťo Ďurinda požičal vlastnú aparatúru na ozvučenie mítingov na bratislavskom Námestí SNP. Nebolo to bez rizika: v tých dňoch nikto nevedel, či režim neudrie späť. A ich pieseň Pravda víťazí sa stala hymnou revolúcie.
November nám dal slobodné voľby. Dal nám slobodu slova, otvorené hranice, možnosť študovať a pracovať kdekoľvek na svete. Dal nám právo podnikať, združovať sa a nesúhlasiť.
Aj moja práca je dieťaťom Novembra. Neštátna zubná ambulancia, ktorú vediem v Šuranoch, by pred rokom 1989 nemohla existovať. Rovnako ako tisíce živností, firiem, spolkov a občianskych iniciatív, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť.
Čo sme so slobodou urobili
Bolo by nepoctivé tvrdiť, že sme slobodu premárnili celú. Nie je to pravda. Vybudovali sme vlastný štát. V roku 2004 sme vstúpili do NATO aj do Európskej únie, o tri roky neskôr do schengenského priestoru a v roku 2009 sme prijali euro. Žijeme dlhšie, zarábame viac, cestujeme, študujeme a čítame, čo chceme. To všetko je výsledok Novembra.
Lenže popri tom sme veľa premárnili. Deväťdesiate roky priniesli privatizáciu pre vyvolených, únos syna hlavy štátu a krajinu, o ktorej sa vo svete hovorilo ako o čiernej diere v srdci Európy. Kým Česi, Poliaci a Maďari vstúpili v roku 1999 do NATO, my sme zostali stáť pred dverami.
Prišli rozkradnuté podniky a korupčné kauzy, ktoré sa ťahali roky bez rozsudku. Prišiel rok 2018, keď vo Veľkej Mači zastrelili investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. A premárnili sme aj ľudí. Desaťtisíce mladých a vzdelaných odišli za lepšími možnosťami a mnohí sa už nevrátili.
Najväčšou stratou však nie sú peniaze ani roky. Je ňou dôvera. V novembri 1989 sme si na námestiach dôverovali, počúvali sa a rešpektovali. Za tie roky sme sa naučili znova si nedôverovať.
Prečo? Pretože systém sa dá zmeniť za pár týždňov. Človek nie.
Totalita v hlavách
Režim, ktorý tu vládol, nebol len nad nami. Bol aj v nás. Desaťročia nás učil, ako prežiť: nevyčnievať, mlčať, vybaviť si to a nikomu neveriť. Tieto návyky neodišli z Hradu spolu s Husákom. Zostali v ľuďoch a odovzdávali sa ďalej, často nevedome, pri večernom stole.
Na tú aparatúru si spomínam aj z iného dôvodu. O štvrťstoročie neskôr patril Maťo Ďurinda k hudobníkom, ktorí presadzovali povinné kvóty na slovenskú hudbu v rádiách, a bol jedným zo spoluautorov ich pravidiel. Kvóty platia od roku 2016: súkromné rádiá musia dnes slovenskej hudbe vyhradiť najmenej štvrtinu hudobného vysielania, verejnoprávny rozhlas 35 %. Rozumiem, prečo to hudobníci chceli: sťažovali sa, že v éteri nedostávajú priestor. Ale ten istý človek, ktorý v roku 1989 riskoval pre slobodu, neskôr žiadal, aby štát súkromným rádiám predpisoval, koľko slovenskej hudby musia hrať.
Nepíšem to, aby som niekoho súdil. Tublatanka urobila pre slobodu viac než mnohí z nás. Píšem to preto, lebo presne toto je v každom z nás. Za slobodu sme, kým slúži nám. Keď nám nevyhovuje, voláme štát, aby ju obmedzil druhým. Dať slobode a demokracii sto percent za každých okolností, nielen vtedy, keď sa mi to hodí, je skutočné umenie.
Podobných návykov si z minulosti nesieme viac:
- Strach vyčnievať. „Nemiešaj sa do toho.“ „Nestrkaj hlavu.“ „Oni si aj tak urobia, čo chcú.“ Koľkokrát sme to počuli doma? Totalita najlepšie funguje tam, kde sa ľudia vzdajú slova sami, bez rozkazu.
- Túžba po silnej ruke. Keď niečo nefunguje, mnohí nežiadajú lepšie pravidlá, ale niekoho, kto „urobí poriadok“. Kto však vymení slobodu za poriadok, nakoniec nemá ani jedno.
- Dve tváre. Kedysi sme doma hovorili jedno a na schôdzi druhé. Táto schizofrénia prežila. V súkromí nadávame, verejne mlčíme. V krčme sme odvážni, na zastupiteľstvo nechodíme.
- Vybavovanie namiesto pravidiel. „Kto nekradne, okráda rodinu.“ Známosť, obálka, protekcia. Kto si všetko vybaví, nepotrebuje právny štát. A kto ho nepotrebuje, nebude ho ani brániť.
- Iný názor ako nepriateľ. Režim nás naučil, že kto nesúhlasí, je nepriateľ, zradca alebo agent cudzej moci. Dnes tie slová počúvame znova, len o novinároch, mimovládkach a študentoch.
- Poddaní namiesto občanov. Na úrad chodíme ako prosebníci, nie ako tí, ktorí ho platia. Štát však nie je pán. Je to služba, ktorú si platíme a máme právo ju kontrolovať.
- Pamäť, ktorá vyberá. „Za komunistov bolo lepšie.“ Pamätáme si istotu práce a lacné rožky. Zabúdame na rady na banány, ostnatý drôt na hraniciach, ŠtB a kádrové posudky, ktoré rozhodovali, či dieťa smie študovať.

Že to nie sú len dojmy, ukazujú aj čísla. V prieskume GLOBSEC z roku 2024 povedalo 80 % Slovákov, že demokracia založená na rovnosti, ľudských právach a slobodách je pre Slovensko dobrá. Zároveň 36 % súhlasilo, že dobrý by bol pre nás aj totalitný systém bez pravidelných volieb. Matematika je neúprosná: najmenej 16 ľudí zo sto odpovedalo áno na obe otázky naraz. Demokraciu chcú, ale autoritára by neodmietli.
O rok neskôr považovala totalitný systém bez volieb za dobrý jedna pätina opýtaných. A podľa prieskumu agentúry NMS z novembra 2024 sa s demokraciou bez výhrad stotožňuje len 36 % ľudí. Podiel tých, ktorí by radšej mali autoritársku vládu, rastie s vekom.
Hovorí sa, že Mojžiš viedol svoj ľud púšťou štyridsať rokov, aby do zasľúbenej zeme vošla generácia, ktorá už nepoznala otroctvo. My sme na ceste 37 rokov. Prieskumy ukazujú aj nádej: najpevnejšie stoja za demokraciou mladí ľudia, ktorí totalitu nikdy nezažili. Sloboda sa teda dá naučiť. Len ju nesmieme nechať iba na nich.
Ako sa sloboda stráca dnes
Sloboda sa nestráca naraz. Nikto ráno neoznámi, že od zajtra demokracia končí. Stráca sa po kúskoch, potichu a často za potlesku.

Sviatok slobody sme premenili na pracovný deň, lebo podľa ministra práce prinesie každý takýto deň rozpočtu približne 150 miliónov eur. Hodnotu Novembra sme tak prvýkrát vyjadrili v eurách.
V júli tohto roka sme mali v referende možnosť povedať, či chceme späť zrušenú špeciálnu prokuratúru a NAKA. Viac ako 92 % z tých, ktorí prišli, povedalo áno. Prišlo ich však len 16 %, a tak referendum neplatilo. Sloboda nám dala hlas. Väčšina ho v ten deň nechala doma.
Pred rokom si polícia odviedla priamo z vyučovania na výsluch devätnásťročného gymnazistu z Popradu. Za nápisy kriedou na chodníku, ktorými protestoval proti premiérovej prednáške vo svojej škole. V nasledujúcich dňoch sa kriedové odkazy objavili po celom Slovensku. A študenti v Poprade na protest štrngali kľúčmi a odišli z premiérovej prednášky, presne ako ich rodičia a starí rodičia v novembri 1989.
O študentoch, novinároch a mimovládkach dnes znova počúvame, že sú nepriatelia, agenti a platení aktivisti. A tie slová padajú na úrodnú pôdu: podľa prieskumu GLOBSEC z roku 2024 až 38 % Slovákov, najviac v regióne, považuje mimovládne organizácie za „zahraničných agentov“.
Toto všetko by nefungovalo bez nás. Autoritárski politici nepadajú z neba. Volíme ich my a oni stavajú na tom, čo v nás zostalo: na strachu, na túžbe po silnej ruke, na únave zaujímať sa. Demokraciu na Slovensku dnes neohrozujú tanky. Ohrozuje ju naše mlčanie a naša pohodlnosť.
Lepšia demokracia, nie menej demokracie
Chápem sklamanie mnohých ľudí. Nie každému sa sen z námestí splnil. Niekto prišiel o prácu v podniku, ktorý rozkradli. Niekto celý život poctivo pracoval a dnes počíta každé euro. Aj prezident republiky pred rokom priznal, že celé generácie zaplatili za ekonomické zmeny vysokú cenu. A prieskumy dlhodobo ukazujú, že s vývojom po roku 1989 je spokojná len menšina ľudí.
Na sklamanie z demokracie však nie je liekom menej demokracie. Liekom je lepšia demokracia: viac kontroly moci, nie menej. Viac nezávislých súdov, slobodných médií a občanov, ktorí sa zaujímajú. Kto sľubuje, že všetko vyrieši za nás, ak mu na chvíľu požičiame slobodu, ten nám ju už nevráti.
Viem, o čom hovorím. Ako občan som sa verejne postavil proti recyklácii lítiových batérií v Šuranoch a pripomienkoval som posudzovanie gigafabriky v našom okrese. Tento rok som kandidoval do krajského aj mestského zastupiteľstva. Mandát som nezískal, a aj to je demokracia: rozhodli voliči, nie stranícky sekretariát. Nikto ma však za kandidatúru nepredvolal na výsluch, nikto ma nevyhodil z práce a deťom kritikov dnes nikto nezatvára cestu na vysokú školu. Pred rokom 1989 by to bolo inak.
Totalitu v hlavách nevyženie žiadna vláda ani zákon. Musí ju vyhnať každý z nás sám v sebe. Dá sa začať hneď:
- Hovorte nahlas, aj keď sa vám trasie hlas. Najmä tam, kde sa rozhoduje o vás: v obci, v škole, v práci.
- Choďte voliť. Vždy. Aj do obce, aj do kraja, aj v referende.
- Nevybavujte si veci cez známosti. Žiadajte to, čo vám patrí, podľa pravidiel.
- Nedôverujte nikomu, kto sľubuje poriadok výmenou za vašu slobodu.
- Rešpektujte iný názor. Nepriateľom demokracie nie je ten, kto nesúhlasí, ale ten, kto nesúhlas zakazuje.
- Rozprávajte sa s deťmi o tom, aké to bolo. Kto si dejiny nepamätá, bude ich musieť zažiť znova.
Zazvoňme kľúčmi
V novembri 1989 sme na námestiach zvonili kľúčmi. Bol to odkaz mocným: zazvonilo vám, je koniec. Lenže kľúče, ktorými sme vtedy zvonili, neodomykali len dvere zo starého režimu. Mali odomknúť aj nás samých. Tie dvere sú otvorené už 37 rokov. Prejsť nimi však musí každý sám.

Dnes je pracovný deň a nikto nám nedal voľno, aby sme si slobodu pripomenuli. Možno je to tak dobre. Aj ľudia v novembri 1989 obetovali vlastný čas, prekonali vlastný strach a riskovali vlastnú prácu. Aj generálny štrajk bol v pracovný deň.
Po práci zapáľte sviečku. Vezmite deti na námestie. Povedzte im, aké to bolo a prečo na tom záleží. A ak máte pri sebe kľúče, zazvoňte nimi.
November nám slobodu dal. Udržať si ju musíme sami.
Zdroje
- ÚPN: November 1989 (brožúra)
- NPMK: 17. listopad 1939
- TASR: Medzinárodný deň študentstva
- Noviny.sk: Nežná revolúcia sa v Bratislave začala o deň skôr
- Noviny.sk: Chronológia udalostí novembra 1989
- TASR: Fotografie z Námestia SNP 1989
- Markíza: Maťo Ďurinda o aparatúre na Námestí SNP
- The Slovak Spectator: More Slovak music on the airwaves (2016)
- The Slovak Spectator: Politicians want more Slovak music (2013)
- Noviny.sk: Poslanci schválili kvóty na slovenskú hudbu
- MediaGuru: Hudobné kvóty pre slovenské rádiá platia (2021)
- TASR: Deň boja za slobodu je po novom pracovný deň
- Noviny.sk: Rušenie sviatkov a 150 miliónov eur
- RTVS: GLOBSEC Trends 2024
- Startitup: Veľký prieskum GLOBSEC 2024
- SITA: GLOBSEC Trends 2025
- SITA: Prieskum NMS o demokracii (november 2024)
- SITA: Iba 27 % Slovákov je spokojných s vývojom po roku 1989
- TASR: Výsledky referenda 2026
- Noviny.sk: Študent z Popradu skončil na výsluchu
- Noviny.sk: Študenti v Poprade štrngali kľúčmi
- TASR: Prezident na Devíne 17. 11. 2025
Titulná fotografia: Dav prúdi na Václavské námestie, Praha, november 1989. Foto: ŠJů / Wikimedia Commons, CC BY-SA 3.0.





