Čiernobiela fotografia davu ľudí na demonštrácii v Prahe počas Nežnej revolúcie v novembri 1989
|

Tolerancia nie je slabosť. Slabosť je mlčať, keď sa šíri nenávisť

Dnes je 16. november, Medzinárodný deň tolerancie. Zajtra si pripomenieme 17. november. Tie dva dni stoja v kalendári vedľa seba náhodou, no patria k sebe. Na námestiach v roku 1989 stáli ľudia, ktorí mali plné právo na hnev. Štrngali kľúčmi a režim zmenili bez násilia.

Dnes sa slovo tolerancia vyslovuje skôr s úškrnom. Tolerantný človek je vraj mäkký. Naivný. Taký, čo nemá vlastný názor, a preto mu nevadí cudzí. Kto chce pôsobiť silno, ten kričí, uráža a „hovorí veci na rovinu“.

Je to presne naopak. Nenávidieť dokáže každý, na to netreba charakter ani odvahu. Vydržať pri vlastnom presvedčení a pritom nechať druhého žiť podľa toho jeho, to už silu vyžaduje.

Čo tolerancia nie je

Deň tolerancie nevymyslel žiadny aktivista. Vyhlásili ho členské štáty UNESCO 16. novembra 1995 v Paríži, keď prijali Deklaráciu zásad tolerancie. Stojí za to prečítať si jej prvý článok, lebo vyvracia takmer všetko, čo si o tolerancii zvykneme myslieť.

Tolerancia podľa nej nie je ústupok, blahosklonnosť ani zhovievavosť. Je to aktívny postoj: uznávam, že druhý človek má rovnaké práva a slobody ako ja. Neznamená to vzdať sa vlastného presvedčenia. A výslovne to neznamená tolerovať sociálnu nespravodlivosť.

Inými slovami, tolerancia nie je súhlas. Nemusí sa mi páčiť, čomu veríte, ako žijete ani koho volíte. Stačí, že vám neupieram právo veriť, žiť a voliť. Nie je to ani ľahostajnosť. Ľahostajnému človeku je druhý ukradnutý. Tolerantný človek s ním nesúhlasí, háda sa s ním, a napriek tomu ho berie ako seberovného.

Tolerancia má hranicu

Najčastejšia námietka znie: keď ste takí tolerantní, tolerujte aj nás. Počúvame ju od ľudí, ktorí by najradšej umlčali novinárov, menšiny označili za hrozbu a oponentov za zradcov.

Odpoveď dal už v roku 1945 filozof Karl Popper, ktorý pred nacizmom odišiel z Viedne. V knihe Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia opísal paradox tolerancie: „Neobmedzená tolerancia musí viesť k zániku tolerancie.“ Ak spoločnosť nechá netolerantných robiť čokoľvek, tí ju napokon zničia, a toleranciu spolu s ňou.

Bronzová busta filozofa Karla Poppera v arkádach Viedenskej univerzity
Karl Popper (1902 – 1994), busta v arkádach Viedenskej univerzity. Foto: Hubertl / Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0

Popper pritom nebol zástancom zákazov. Písal, že kým sa dá netolerantným názorom čeliť rozumným argumentom a verejnou mienkou, umlčiavať ich by nebolo múdre. Hranica vedie inde: tam, kde niekto odmieta diskusiu, učí svojich prívržencov nepočúvať argumenty a siaha po násilí.

To je užitočné meradlo aj pre rok 2026. Nesúhlas, kritika, ostrá polemika, to všetko do slobodnej spoločnosti patrí. Vyhrážky, dehumanizácia celých skupín ľudí a výzvy na násilie nie. Kto toto rozlišuje, nie je cenzor. Kto to nerozlišuje, nie je tolerantný, len pohodlný.

Krajina, kde sa tretina ľudí preto prestala rozprávať

Slovensko je podľa projektu V-Dem druhou najpolarizovanejšou krajinou v Európe, hneď po Maďarsku. Nie je to akademická kategória. Je to nedeľný obed, pri ktorom sa radšej mlčí.

Štúdia DEKK Inštitútu Polarizácia a antisystém 2026 zisťovala, či ľudia pre rozdielne názory prerušili kontakt s niekým blízkym. Nikdy to neurobilo 66,7 percenta opýtaných, o päť bodov menej ako rok predtým. Každý tretí teda už taký rozchod za sebou má: 14,5 percenta s priateľmi, 10 percent s ďalšou rodinou, 9,9 percenta s kolegami a 3,1 percenta s vlastnými rodičmi.

K tomu si pridajme druhé číslo. V prieskume Trendy (ne)dôvery 2026 povedalo len 25,6 percenta ľudí, že druhým sa dá dôverovať. Až 73,4 percenta si myslí, že si na iných treba dávať pozor.

Spoločnosť, v ktorej si traja zo štyroch nedôverujú a tretina sa pre politiku rozišla s blízkymi, sa nedá spravovať. Dá sa len rozoštvávať. A na tom je celý problém: nenávisť sa niektorým politikom vypláca. Rozhádaní ľudia sa nepýtajú na nemocnice, cesty ani na to, kam išli ich dane. Pýtajú sa, kto je nepriateľ.

Tolerancia je pre silných

Žijem na juhu Slovenska. Slováci a Maďari tu vedľa seba bývajú, pracujú a ženia sa po stáročia. Nie preto, že by sa vo všetkom zhodli. Preto, že sused je dôležitejší než spor, ktorý rozdúchava niekto z Bratislavy alebo z Budapešti.

Dopravná tabuľa s názvom mesta Komárno v slovenčine a Komárom v maďarčine
Komárno – Komárom. Na juhu Slovenska je dvojjazyčnosť bežná súčasť života. Foto: Aktron / Wikimedia Commons, CC BY-SA 3.0

V ambulancii sa pacienta nepýtam, koho volil. Do kresla si sadá človek s bolesťou, nie názor. Každý lekár, učiteľ či predavačka to robia denne a nikto to nenazýva hrdinstvom. Pritom je to presne tá tolerancia, o ktorej hovorí deklarácia: aktívne uznanie, že druhý má rovnakú hodnotu ako ja.

Sila sa spozná podľa toho, ako sa človek správa, keď má prevahu. Väčšina voči menšine. Víťaz volieb voči porazenému. Úrad voči občanovi. Slabý politik potrebuje nepriateľa, lebo nemá výsledky. Silný si môže dovoliť počúvať aj tých, čo ho nevolili.

Čo s tým

Tolerancia sa nedá nariadiť zákonom ani vyhlásiť na tlačovke. Dá sa však pestovať, a to celkom konkrétne.

  • V škole. Učiť deti argumentovať, nie iba memorovať. Kto sa naučí obhájiť názor slovami, nepotrebuje ho presadzovať urážkou. Sem patrí aj skutočná prevencia šikany a poctivé vyučovanie moderných dejín.
  • V politike. Volič má právo žiadať od politika výsledky, nie nepriateľov. Kto namiesto programu ponúka zoznam vinníkov, priznáva, že program nemá.
  • V samospráve. Obec a kraj sú miesta, kde sa ľudia s rôznymi názormi musia dohodnúť na ceste, škôlke či ambulancii. Otvorené rokovania, zverejnené podklady a počúvanie verejnosti sú tolerancia v praxi.
  • Na sieťach. Nenávistný komentár nie je názor, ktorý treba „vyvážiť“. Je to niečo, čo treba nahlásiť a nešíriť ďalej. A s človekom, ktorý iba nesúhlasí, sa oplatí rozprávať.
  • Doma. Zavolať tomu, s kým sme sa pre politiku prestali rozprávať. Netreba sa zhodnúť. Stačí si znova sadnúť za jeden stôl.

Odkaz na zajtra

Množstvo horiacich sviečok pri pamätníku Nežnej revolúcie na Národnej triede v Prahe
Sviečky pri pamätníku 17. novembra na Národnej triede v Prahe. Foto: David Sedlecký / Wikimedia Commons, CC BY-SA 3.0

V novembri 1989 stáli na námestiach ľudia, ktorým režim štyridsať rokov bral slobodu. Mohli chcieť odplatu. Chceli slobodné voľby, pravdu a slušnosť. Nebola to slabosť. Bol to najsilnejší moment našich moderných dejín.

Tolerancia neznamená mlčať. Znamená hádať sa bez nenávisti, nesúhlasiť bez poníženia a vedieť povedať dosť tam, kde sa začína násilie. Kto to dokáže, nie je slabý. Je presne tým, koho táto krajina potrebuje.

MUDr. František Hlavačka

Zdroje

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka používa Akismet na obmedzenie spamu. Zistite, ako sa spracovávajú údaje o vašich komentároch.