Keď štát oslabuje vlastnú spravodlivosť
Štát nemá občanom garantovať, že každý podozrivý skončí vo väzení. Musí im však garantovať, že podozrenia dôsledne preverí, poškodených nebude odbíjať a za porušením zákona bude nasledovať primeraný a vymáhateľný postih. Práve podľa toho treba hodnotiť zmeny trestného práva – nie podľa politických vyhlásení, ale podľa ich skutočných dôsledkov.
Nejde o jednu novelu
Zníženie trestov za viaceré korupčné trestné činy, skrátenie premlčacích lehôt, zvýšenie hraníc škody a zrušenie špecializovaných orgánov nemožno posudzovať oddelene. Tieto zásahy menili súčasne pravidlá postihu aj schopnosť štátu trestnú činnosť odhaľovať a vyšetrovať.
Európska komisia v roku 2026 upozornila, že riziká spojené s týmito zmenami sa napĺňajú: viaceré významné korupčné prípady sa skončili v dôsledku znížených sankcií a kratších premlčacích lehôt.
Primerané tresty a alternatívy k väzeniu majú v modernom právnom štáte svoje miesto. Humanizácia trestnej politiky však nesmie znamenať rezignáciu na zodpovednosť. Reforma sa neobháji tým, že je výhodnejšia pre obvineného, ak štát zároveň nedokáže presvedčivo vysvetliť, ako zabezpečil ochranu poškodených a účinnosť postihu.
Priestupok neznamená menšiu ujmu
Zvýšenie hranice malej škody na sumu prevyšujúcu 700 eur posunulo hranicu trestnosti pri tých majetkových skutkoch, pri ktorých je výška škody rozhodujúcim zákonným znakom. Z toho však nemožno vyvodzovať, že každá krádež pod touto sumou je iba priestupkom. Platný § 212 Trestného zákona pozná aj iné dôvody trestnosti – vrátane vlámania a opakovania po dvoch predchádzajúcich postihnutiach za obdobné činy počas dvanástich mesiacov.
Podstatná otázka napriek tomu zostáva: čo sa stane s poškodeným po tom, ako sa jeho prípad presunie do priestupkového konania?
Pre človeka, ktorému niekto ukradol majetok, nie je škoda menšia preto, že ju zákon zaradil do miernejšej kategórie. Ak za priestupkom nenasleduje včasná, primeraná a reálne vykonaná sankcia, právne rozlišovanie sa pre poškodeného mení na praktickú bezmocnosť. Štát nesmie zamieňať administratívne vybavenie prípadu za vyriešenie problému.
Policajt nesmie zostať osamotený
Policajt v priamom výkone služby potrebuje vedieť, že jeho zákonne a kvalitne vykonaná práca má zmysel. Ak zabezpečí podklady, identifikuje podozrivého a zdokumentuje okolnosti, má nasledovať odborné posúdenie – nie automatické hľadanie najjednoduchšieho spôsobu, ako vec uzavrieť.

Zároveň treba byť presný: odmietnutie oznámenia alebo odovzdanie veci na priestupkové konanie môže byť úplne zákonné a samo osebe nedokazuje zlyhanie polície ani prokuratúry. Rovnako neprijateľné ako účelová nečinnosť by bolo trestné stíhanie bez zákonného dôvodu.
Práve preto sú tvrdenia o účelovom odmietaní prípadov závažné a vyžadujú konkrétne rozhodnutia, ich preskúmanie a údaje. Nemožno bez dôkazov obviniť všetkých prokurátorov, že chránia páchateľov. Nemožno však ani odbiť podozrenia, že sa dôvody na nezačatie trestného stíhania niekedy hľadajú ochotnejšie než možnosti na riadne objasnenie skutku.
Ak sa takýto postup preukáže, nejde iba o znehodnotenie práce radového policajta. Ide predovšetkým o zlyhanie voči poškodenému.
Zodpovednosť za oslabené kapacity
Európska komisia spojila zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA s narušením odborných kapacít a špecializácie potrebných na vyšetrovanie zložitej korupcie. V hodnotení právneho štátu zároveň uviedla, že v roku 2025 nebol odhalený žiadny nový prípad korupcie na vysokej úrovni.

Tento údaj neznamená, že sa nevyšetrovala žiadna korupcia ani že všetky orgány prestali pracovať. Rozhodne však nie je dôvodom na spokojnosť – najmä keď ho Komisia uvádza spolu s ďalším zhoršením schopnosti štátu vysokú korupciu odhaľovať, vyšetrovať a stíhať.
Politická moc, ktorá zásadne prestavala systém, musí niesť zodpovednosť aj za jeho fungovanie. Nestačí zrušiť inštitúcie, rozdeliť ich agendu a následne očakávať rovnaké výsledky. Povinnosťou vlády je preukázať, že náhradné usporiadanie funguje – nie požadovať, aby tomu verejnosť bezvýhradne verila.
Koho má systém chrániť?
Otázka preto neznie, či má byť trestné právo čo najprísnejšie. Znie, či je spravodlivé, predvídateľné a účinné.
Potrebné sú preskúmateľné rozhodnutia, dostatočné personálne kapacity, ochrana oznamovateľov, fungujúci dohľad nad alternatívnymi trestami a reálna pomoc poškodeným. Potrebné je tiež otvorene vyhodnocovať, koľko vecí sa odmieta, prečo sa odovzdávajú na priestupkové konanie a aký postih po nich skutočne nasleduje.
Štát nemusí otvorene vyhlásiť, že uprednostňuje páchateľov. Ak však jeho pravidlá a postupy poskytujú porušovateľom zákona čoraz viac únikových možností, zatiaľ čo poškodeným zostáva čoraz menej účinnej ochrany, otázka, na koho strane systém stojí, je úplne legitímna.
Koľko ďalších varovaní ešte potrebujeme, aby sme prestali hodnotiť reformy podľa ich názvov a začali ich hodnotiť podľa následkov?
Spravodlivosť sa nemeria počtom uložených rokov väzenia. Meria sa tým, či poctivý človek môže veriť, že zákon ochráni aj jeho – a či ten, kto ho vedome poruší, musí počítať so skutočnými dôsledkami.
Zdroje
- Zbierka zákonov SR, čiastka 215/2024 Z. z. (Slov-Lex)
- Európska komisia: Odporúčanie pre odporúčanie Rady k politikám Slovenska, COM(2026) 225 final (EUR-Lex)
- Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, § 212 (Slov-Lex)
- Ministerstvo spravodlivosti SR: Trestné konanie – informácie pre obete trestných činov
- Európska komisia: Správa o právnom štáte 2026, kapitola o Slovensku, SWD(2026) 925 (EUR-Lex)






