Priemysel nepadá sám. Dole ho tlačí vláda.

Priemysel nepadá sám. Dole ho tlačí vláda.

Slovenský priemysel od pandémie stratil viac ako 40-tisíc pracovných miest. Nehovorí to opozícia, ale Inštitút finančnej politiky – analytický útvar ministerstva financií, ktoré riadi Ficova vláda. A jeho záver je nepríjemný: ľudia z fabrík neodchádzajú preto, že by sa výroba zefektívnila. Odchádzajú preto, že priemysel slabne.

V komentári z 12. novembra 2026 IFP uvádza, že pridaná hodnota slovenského spracovateľského priemyslu bola v roku 2025 zhruba o 15 % nižšia ako pred pandémiou. Je to najhlbší prepad v celej Európskej únii. Produktivita práce v našom priemysle po roku 2020 klesala, zatiaľ čo u väčšiny susedov rástla. Najviac miest zmizlo v automobilovom priemysle a v hutníctve. V našom kraji to poznáme z prvej ruky – len Samsung v Galante a Foxconn v Nitre rušia spolu takmer 1 400 miest.

Vláda bude hovoriť o Číne, o kríze nemeckých automobiliek, o drahých emisných povolenkách z Bruselu. Tieto vplyvy existujú. Lenže pôsobia aj na Česko, Poľsko či Maďarsko – a ich priemysel sa nepropadol tak ako náš. Rozdiel teda nevzniká vonku. Vzniká v Bratislave.

Areál PPS Group, Detva, Slovensko – priemyselný komplex v noci
Priemyselný komplex PPS Group v Detve. Foto: PPS Group, Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0

Najdrahšia práca v regióne

Investor sa pri rozhodovaní pozerá najmä na to, koľko ho bude stáť zamestnanec a či sa pravidlá o rok nezmenia. Na oboch frontoch mu dnes Slovensko dáva zlú odpoveď.

Zo 1 000 eur, ktoré firma zaplatí za prácu priemerného zamestnanca, mu ostane približne 554 eur. Daňovo-odvodové zaťaženie práce 44,6 % nás podľa porovnania Tax Foundation radí na štvrté najhoršie miesto v EÚ. Asociácia priemyselných zväzov a dopravy už vlani upozorňovala, že Slovensko je najdrahšou krajinou na výrobu spomedzi V4 a Rakúska: vysokokvalifikovaný zamestnanec stojí firmu u nás asi o 17 % viac ako v Česku a pritom si domov odnesie o 8 % menej. Daň z príjmov firiem 24 % je najvyššia vo V4.

Vláda pritom konsolidovala takmer výlučne cez dane. Podľa APZD tvorili zvyšovanie daní a odvodov asi 96 % konsolidačných opatrení, šetrenie na štáte len 4 %. Najprv prišlo zvýšenie základnej sadzby DPH na 23 %, vyššia daň firmám a transakčná daň. Od januára 2026 ďalší balík: vyššie zdravotné odvody, nové pásma dane z príjmu 30 a 35 %, firmy platia PN už 14 dní namiesto 10, polovičný odpočet DPH pri firemných autách a menej voľných dní. Každé z týchto opatrení zvyšuje cenu práce – teda presne to, v čom už aj tak prehrávame.

Zváracia hala továrne PSA Trnava – roboti a výrobné zariadenia
Zváracia hala továrne PSA Trnava počas dňa otvorených dverí (2019). Foto: Ondrej Pelech, Wikimedia Commons, CC BY-SA 4.0

Transakčná daň: učebnicový príklad chaosu

Ak chce niekto vidieť, prečo investori neveria slovenskej hospodárskej politike, stačí mu príbeh transakčnej dane. Platí od apríla 2025, ešte pred účinnosťou ju niekoľkokrát prepisovali, živnostníkov z nej od januára 2026 vyňali a dnes sám premiér avizuje jej zrušenie od roku 2027. Firmy ju len tento rok podľa Republikovej únie zamestnávateľov vyjde takmer na 500 miliónov eur. Daň, ktorá mala byť nevyhnutná, je po dvoch rokoch zbytočná. Kto by pri takom tempe zmien plánoval investíciu na desať rokov dopredu?

Investori to vravia otvorene. V jarnom prieskume zahraničných obchodných komôr by Slovensko ako miesto investície znova vybralo len 59 % firiem – štyri z desiatich by sem už neprišli. 60 % označilo za najväčšie riziko práve hospodársku politiku, najmä jej nestabilitu a nepredvídateľnosť. V rebríčku konkurencieschopnosti IMD sme v roku 2026 skončili na 63. mieste zo 70 krajín. Národná banka Slovenska znížila odhad rastu ekonomiky na tento rok na 0,5 %.

Partner, ktorému sa prestáva veriť

Slovensko je malá, otvorená ekonomika. Žije z exportu do Nemecka, Česka, Poľska a zvyšku EÚ. Napriek tomu premiér 9. mája 2025 odcestoval na vojenskú prehliadku do Moskvy, hoci ho európska diplomacia varovala, že to nebude brané na ľahkú váhu. Vláda hovorí o „suverénnej politike na všetky štyri svetové strany“, no v praxi to znamená, že sa naši najbližší partneri nevedia spoľahnúť, na ktorej strane stojíme.

Pre nemeckú automobilku alebo švédsku technologickú firmu to nie je abstraktná geopolitika. Je to riziko. Kto stavia fabriku na 30 rokov, chce mať istotu, že krajina zostane pevne ukotvená v Európe, že sa nedostane do sporu s Bruselom o eurofondy a že jej vláda nebude kvôli osobným gestám smerom k Moskve riskovať dôveru partnerov, od ktorých závisí.

Keď právo neplatí pre všetkých rovnako

Investor potrebuje vedieť, že keď ho niekto okradne alebo keď sa súťaž ovplyvní úplatkom, štát zasiahne. Európska komisia však v júlovej Správe o právnom štáte 2026 konštatovala, že schopnosť Slovenska odhaľovať, vyšetrovať a stíhať korupciu na vysokých miestach sa zhoršila. Dokazuje to prudký pokles počtu obvinených a odsúdených. Už vlani Komisia upozornila, že po novele Trestného zákona sa časť korupčných káuz premlčala alebo zmenila na priestupky – vrátane prípadov vysokopostavených úradníkov a politikov. Tento rok zároveň žiada výrazne obmedziť právomoc generálneho prokurátora rušiť rozhodnutia polície a prokurátorov podľa § 363.

Poctivá firma nepotrebuje dotácie. Potrebuje rovnaké pravidlá pre všetkých. Štát, ktorý oslabuje vlastnú spravodlivosť, posiela investorom jasný signál: tu rozhodujú známosti, nie zákon.

Diaľnice, energie, byty

K tomu sa pridávajú staré problémy, ktoré táto vláda nerieši. Diaľnicu D1 z Bratislavy do Košíc staviame od roku 1972 a stále nie je hotová; podľa opozície nás kilometer diaľnice stojí takmer trikrát viac ako Poliakov či Čechov. Elektrinu máme pritom čistú aj prebytkovú, no aj samotný regulačný úrad priznáva, že na burze za ňu platíme viac ako Nemecko či Francúzsko – a energeticky náročné odvetvia sú presne tie, ktoré podľa IFP stratili najviac ľudí.

A napokon bývanie. Na trojizbový byt potrebuje Slovák v priemere takmer 12 ročných platov, vo veľkých mestách až 16; ceny bytov rástli medziročne o 11 %. Kvalifikovaný inžinier, programátor či lekár, ktorý si tu nedokáže kúpiť byt, odíde tam, kde to dokáže. A s ním odchádza aj dôvod, prečo by sem mala prísť firma s lepšie platenou prácou.

Kto zaplatí účet

IFP ukazuje aj to, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí z fabrík odišli. Väčšinou si nepolepšili. Presunuli sa do obchodu, skladov či dopravy za podobne nízku mzdu, odišli do dôchodku alebo do zahraničia – vyše 15-tisíc z nich už na Slovensku nie je ani zdravotne poistených. Nie je to teda príbeh krajiny, ktorá sa premieňa na modernú ekonomiku. Je to príbeh krajiny, ktorá stráca staré miesta skôr, ako stihne vytvoriť nové.

Pritom riešenia nie sú tajomstvom. Stabilné a predvídateľné dane, ktoré sa nemenia každý polrok. Nižšie zaťaženie práce namiesto ďalších odvodov. Konsolidácia, ktorá začne šetriť na štáte, a nie na zamestnancoch a firmách. Pevné miesto v Európskej únii a NATO, kde sú naši odberatelia aj investori. Nezávislá polícia a prokuratúra. Rýchlejšie stavanie diaľnic a dostupné nájomné bývanie.

Ani jedno z toho nie je ideologická otázka. Je to otázka toho, či tu o desať rokov budú dobre platené pracovné miesta pre našich synov a dcéry – alebo len sklady, montážne linky a autobusy do Rakúska. 40-tisíc stratených miest je varovanie. Vláda ho môže ignorovať. My by sme nemali.

MUDr. František Hlavačka

Demokrati

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka používa Akismet na obmedzenie spamu. Zistite, ako sa spracovávajú údaje o vašich komentároch.