Šikana sa nekončí, keď sa zmení obeť. Končí, keď sa zmení publikum

Dnes je Medzinárodný deň proti násiliu a šikane v škole vrátane kyberšikany. Pripadá na prvý novembrový štvrtok a má jednu nepríjemnú vlastnosť: takmer každý z nás si pri ňom na niečo spomenie. Buď na to, ako nám bolo, alebo na to, ako sme sa smiali s ostatnými.

Nie je to nový jav. Len si prezliekol kabát

Šikana nie je choroba dnešnej doby. Bola v rímskych školách, v kasárňach, v internátoch, na fabrikách aj na dedinských zábavách. Menila sa len jej forma. Kedysi sa odohrávala za rohom školy a končila sa, keď dieťa prišlo domov a zavrelo za sebou dvere. Dnes sa nekončí nikdy – ide s dieťaťom domov vo vrecku a svieti o jedenástej v noci z displeja.

Čísla to potvrdzujú. Podľa medzinárodnej štúdie HBSC o zdraví školákov vzrástla na Slovensku kyberšikana medzi rokmi 2018 a 2022 z 1 – 3 % na 4 – 10 % detí. Za štyri roky sa teda zhruba strojnásobila.

A aby bolo jasné, čo kyberšikanu nevyrieši. Keď minister vnútra Matúš Šutaj Eštok obhajoval svoju súkromnú cestu na Veľkú cenu Formuly 1 v Abú Zabí z decembra 2024, medzi dôvodmi uviedol aj to, že tam rokoval o kyberšikane v motošporte. Nadácia Zastavme korupciu neskôr zverejnila pokladničný doklad, podľa ktorého boli letenky za tisíce eur zaplatené v hotovosti až niekoľko dní po návrate. Polícia prípad po opakovanom preverovaní v lete 2026 uzavrela s tým, že nezistila dôvody na trestné stíhanie.

Nech si o tej ceste myslíme čokoľvek, jedno je isté: kyberšikana sa nerieši v paddocku medzi pretekmi. Tam nesedí publikum, ktoré o nej rozhoduje. To publikum sedí v našich triedach, v našich telefónoch a v našich obývačkách – a práve ono rozhodne, či sa príspevok, ktorý ničí trinásťročné dievča, zdieľa ďalej alebo zhasne.

Terčom je odlišnosť. Vždy

Keď UNESCO zhrnulo údaje zo 144 krajín, vyšlo z toho zistenie, ktoré je rovnaké v Nórsku aj v Keni: najčastejším dôvodom šikany je výzor. Až potom nasleduje pôvod, národnosť alebo farba pleti. Ohrozený je ten, kto sa akokoľvek odlišuje od toho, čo skupina práve považuje za normu.

Slovenské dáta hovoria to isté. Takmer tretina žiakov zažila v škole posmech a najčastejšou témou bola hmotnosť – u dievčat 23 %, u chlapcov 15 %.

Ako zubný lekár k tomu pridám vlastnú skúsenosť. Dieťa, ktoré sa pri rozprávaní zakrýva rukou, nerobí to z hanblivosti. Niekto mu povedal, ako vyzerá, keď sa smeje. A ono si to zapamätalo lepšie ako čokoľvek, čo sa v ten rok naučilo v škole.

Koľkých sa to týka

Prieskum CVTI SR medzi žiakmi základných a stredných škôl (zber na prelome rokov 2022/2023, 1 969 respondentov vo veku 12 – 18 rokov) priniesol tieto čísla:

• 25 % žiakov bolo obeťou šikany
• 43 % bolo svedkami
• 9 % priznalo, že šikanovali
• najčastejšie formy: vulgárne nadávky (44 %) a posmech či irónia (36 %), potom ignorovanie (17 %) a fyzický útok (12 %)
• 55 % prípadov sa stalo v triede cez prestávku

To posledné číslo je najdôležitejšie v celom článku. Šikana sa väčšinou nedeje v tmavom kúte za telocvičňou. Deje sa v triede, cez prestávku, pár metrov od dverí zborovne. Nie je neviditeľná. Je len neriešená.

Prečo sa s ňou nevieme pohnúť

Lebo ju celé desaťročia riešime ako konflikt dvoch detí. Zavoláme si agresora, zavoláme si obeť, necháme ich podať si ruky a ideme ďalej. Lenže šikana nie je hádka. Je to predstavenie pre skupinu.

Ten, kto ubližuje, nejde v prvom rade po obeti. Ide po postavení v triede. Obeť je len materiál, na ktorom sa dá to postavenie predviesť. Preto nefunguje rada „nevšímaj si to“ a preto je zúfalé čakať, že sa situácia zlepší, keď sa zmení obeť. Môže schudnúť, môže si dať vyrovnať zuby, môže si kúpiť tie správne tenisky – a skupina si nájde nový dôvod do týždňa.

Čo skutočne funguje: zmeniť divákov

Najlepšie preskúmaný protišikanový program na svete je fínska KiVa. Vznikla v roku 2006 na Univerzite v Turku na objednávku fínskeho ministerstva školstva – pod vedením psychologičiek Christiny Salmivalli a Elisy Poskiparty – a od roku 2009 ju štát rozšíril do škôl po celom Fínsku.

Jej základná myšlienka je prevratne jednoduchá a zároveň nepríjemná: o tom, či šikana pokračuje alebo prestane, nerozhoduje ani agresor, ani obeť. Rozhodujú tí tretí. Ak sa spolužiaci smejú, zdieľajú a mlčia, agresor dostáva presne to, pre čo to robí – obdiv skupiny. Ak sa postavia na stranu obete, odmena zmizne a celé predstavenie stráca zmysel.

Preto KiVa nie je beseda ani plagát na nástenke. Je to systém s tromi časťami:

• Hodiny pre všetkých. Opakujú sa v prvom, štvrtom a siedmom ročníku – diskusie, videá, cvičenia vo dvojiciach, k tomu počítačová hra pre mladších a online fórum pre starších. Nie raz za rok, ale celé roky.
• Tím na konkrétne prípady. Školský tím a triedny učiteľ hovoria s agresorom aj s obeťou – a navyše cielene oslovia spolužiakov obete, aby sa jej zastali. To je ten krok, ktorý u nás takmer vždy chýba.
• Meranie. Každý máj vyplnia žiaci dotazník a škola vidí čierne na bielom, či sa niečo zmenilo. Nie pocit riaditeľa, ale číslo.

Patria k tomu aj drobnosti, ktoré znejú banálne a fungujú: reflexné vesty učiteľov na dozore cez prestávky, aby bolo na prvý pohľad vidieť, že tam niekto je.

Fínsky experiment prebehol na 234 školách – polovica s programom, polovica kontrolná. Výsledok: klesla šikana aj počet obetí, ubudlo povzbudzovania agresorov a pribudlo detí, ktoré sa obete zastali. Pri jednotlivých formách ubližovania bol pokles od 20 do 63 %. Deti mali menej úzkosti a depresií, mali radšej školu a dosahovali lepšie študijné výsledky než deti v kontrolných školách. Najsilnejšie to fungovalo na prvom stupni, najslabšie u najstarších – čím skôr sa začne, tým lepšie.

V britskom testovaní, ktoré vyšlo v novembri 2024 v časopise Psychological Medicine, prešlo programom 118 základných škôl a 11 111 detí. Podiel šikanovaných detí klesol v školách s KiVou z 20,3 % na 17,7 %, zatiaľ čo v kontrolných školách len z 21,6 % na 20,7 % – teda približne o 13 % nižšia šanca, že sa dieťa stane obeťou. Cena? 20,78 libry na žiaka v prvom roku a 1,65 libry v každom ďalšom.

A teraz to najzaujímavejšie zistenie: program nezmenšil agresivitu detí. Zvýšil empatiu voči obetiam. Inak povedané – nezmenil tyranov. Zmenil divákov. A to stačilo na to, aby šikany ubudlo.

Končí to školou? Nekončí

Kto si myslí, že šikana je detská záležitosť, nikdy nerobil na zlom pracovisku. V európskom prieskume pracovných podmienok uviedlo 14 % zamestnancov, že v práci čelili nejakej forme nepriaznivého sociálneho správania – od ponižovania a verbálnych útokov po šikanu a obťažovanie. Zmenila sa len slovná zásoba: v škole je to „srandička“, v práci „taký je tu kolektív“.

A je tu ešte jedna rovina, ktorú si neradi priznávame. Deti sa spôsob, akým sa zaobchádza s odlišným človekom, neučia z učebnice. Učia sa ho od nás. Z toho, ako sa doma hovorí o susedovi, o Rómoch, o ľuďoch z mesta, o chorých, o cudzincoch. Z toho, čo im pustíme v televízii, keď sa dvaja dospelí prekrikujú a ten hlasnejší vyhrá. Deti si z toho vezmú jediné pravidlo: kto je hlasnejší, má pravdu, a kto je iný, je terč. Potom to v škole len zopakujú.

Takže budeme všetci rovnakí?

To je slepá ulička, do ktorej sa debata o šikane vždy zatúla. Keby sme všetkých obliekli do rovnakých uniforiem, vyrovnali im zuby a zakázali im byť zvláštni, šikana by neskončila. Skupina, ktorá netoleruje odlišnosť, si ju nájde aj v uniforme – vždy bude niekto najnižší, najtichší, s iným prízvukom alebo s mamou, ktorá chodí po dedine inak oblečená.

Cieľom teda nie je, aby boli deti rovnaké. Cieľom je, aby odlišnosť prestala byť vstupenkou na výsmech. To je rozdiel medzi uniformitou a slušnosťou.

Univerzálne riešenie neexistuje. Niekoľko overených vecí áno

• Nie jednorazová prednáška, ale systém. Dve hodiny besedy raz za rok nezmenia nič. Fungujú celoškolské programy, ktoré bežia roky.
• Dospelí tam, kde sa to deje. Ak sa 55 % prípadov odohrá v triede cez prestávku, prestávka nemôže byť pásmo bez dozoru.
• Pracovať s celou triedou, nie s dvojicou. Riešiť publikum, nie podávanie rúk.
• Rodič, ktorý neodbije. Veta „nevšímaj si to“ naučí dieťa jediné – že to nemá hlásiť.
• My ako vzor. Nedá sa vychovať dieťa, ktoré sa zastane slabšieho, ak doma počúva, ako sa dospelí smejú na slabších.

Kedy to teda skončí?

Pravdepodobne nikdy úplne – je to stará ľudská vlastnosť a tvrdiť opak by bolo klamstvo. Ale dá sa s ňou pohnúť. Jedna dobrá správa z posledného prieskumu HBSC totiž existuje: slovenské deti dnes častejšie než v roku 2018 povedia o šikane učiteľovi a menej často mlčia.

To je celý recept zabalený do jednej vety. Nie prísnejšie tresty, nie uniformy, nie zákaz telefónov. Len prostredie, v ktorom sa oplatí ozvať – a v ktorom sa neoplatí smiať.

Šikana sa nekončí, keď sa zmení obeť. Končí, keď sa zmení publikum. A publikum, to nie sú deti. To sme my.

Zdroje

• UNESCO, Behind the numbers: ending school violence and bullying (2019) – OSN
• Šikanovanie a kyberšikanovanie v základných a stredných školách, CVTI SR, 2023 – PDF
• HBSC Slovensko 2021/2022, sociálne determinanty zdravia školákov – TASR, celá správa
• Účinnosť programu KiVa, Psychological Medicine, november 2024 – Cambridge University Press
• KiVa – vznik, zloženie programu a výsledky fínskeho experimentu – EUCPN (PDF)
• Cesta ministra vnútra na Formulu 1 v Abú Zabí a jej preverovanie – STVR, 29. 7. 2026
• Nepriaznivé sociálne správanie na pracoviskách v EÚ – Eurofound a EU-OSHA